Nedávno mi život opäť ukázal, ako ma dokáže prekvapiť. A môžem povedať, že spása prišla v tej najvhodnejšej chvíli. S mužom sme totiž boli poslednú dobu voči sebe akísi chladnejší. A kde bol problém? Nuž, pri našich náročných zamestnaniach sme nemali voľného času nazvyš a akosi sme sa nedokázali zhodnúť na tom, ako ho stráviť. Najmä keď bolo vonku pekné počasie, každý sme mali inú predstavu o tom, ako ho využiť. Môj manžel je vášnivý cyklista a ja sa zasa radšej korčuľujem na in-line korčuliach. Takže ja mám v obľube rovinky, najlepšie hrádzu, no on strašne rád bicykluje po rôznych kopcoch či „triatloní“.

Za týchto okolností sme zvykli tráviť pekné víkendové popoludnia osamote. Na našom vzťahu to bolo cítiť. A tak sme sa dohodli, že si skúsime spoločne strávený čas podeliť pre každú z našich záľub – môj muž prekusol rovný terén a začal mi robiť spoločníka pri korčuľovaní a ja som s ním vyrazila na bicykli do hôr. Bohužiaľ, pre mňa to príliš veľká zábava nebola, lebo on si strašne rád dáva do tela a ide na hranicu svojich síl, zatiaľ čo pre mňa je to skôr taká oddychovka, veď to poznáte: ste vonku, tešíte sa z dobrého počasia, slniečko vám opaľuje plecia a vetrík strapatí vlasy. Netušila som však, aké nadľudské výkony predvádza v horách môj muž. V žiadnom prípade sme teda nemohli hovoriť o príjemne strávenom voľnom čase, lebo zatiaľ čo sa manžel tváril aj ku koncu náročnej stúpačky vždy nadšene, zo mňa tieklo, čo zasa ocenili okolité muchy, ktoré okolo mňa lietali ako keby som bola vysokožiarivé svietidlo. Na záver som síce mala pocit zadosťučinenia, ale na druhý deň som bola taká dolámaná, že o ďalšej pohybovej aktivite nemohlo byť ani reči.

Po pár pokusoch som to takmer vzdala, keď ma muž prekvapil – kúpil mi totiž ebajk, teda elektrický bicykel. Niečo také som predtým v živote neskúšala, aj keď som sa pri komplikovaných výstupoch vždy smiala, že by bolo skvelé, keby mal môj bicykel motor. A stalo sa! Dostala som bicykel, ktorý má vlastný elektromotor, ktorý si viem regulovať. A tak si na ceste pomôžem toľko, koľko potrebujem. A do kopca si pomôžem poriadne. Takže kým muž šliape ostošesť, ja si idem do strmého kopca tak, ako keby som šla po rovinke. Príjemne, elegantne a bez nervov.

Až mám pocit, že môj muž už nemá zo spoločného bicyklovania a následného nedostatku môjho fňukania a nerváčenia takú radosť… Ja ho zasa veľmi rada povzbudím bojovným pokrikom, keď ho v kopci predbieham…