Sneh je preč a s ním aj nevľúdne počasie. Už sa to stáva pomaly pravidlom, že po zime príde zrazu, takmer leto a inak to nie je ani tento kalendárny rok. Počasie doslova vyhnalo ľudí von a tak, ak ste sa vybrali v Bratislave na Železnú studienku, na Kolibu, alebo do Bratislavského lesoparku, všade boli davy a to nie len peších, ale aj nás cyklistov.
Nelenil som ani ja. Vyfasoval som celkom nový Haibike s označením SDURO HardSeven 3.0 a vyrazil som. Ale úprimne, sezónu, som odštartoval už uplynulú sobotu so svojím deväťročným synom na „klasikách“, lebo Ježiško doniesol nový, odľahčený a tak sme museli ísť a nebolo to pre mňa jednoduché. 🙂 Dvadsaťsedem kilometrov na trojštvrťovom horskom bicykli zase staršieho syna bolo celkom veselých 😉 ale dal som to a viete prečo? Lebo som si dal na Nový rok predsavzatie, že do leta, budem mať normálnu kondičku a bude zo mňa „plážový inžinier“. Voľný preklad, nebudem sa hanbiť, keď sa dám do plaviek. Fitko a diéty, to nie je pre mňa a tak som začal intenzívne na sebe pracovať. Chodím, keď mám čas 3x za týždeň hrávať basketbal. Začiatky boli náročne, priznávam, pár krát som bol určite pred infarktom, ale predstava zlepšenia kondičky (pekná blbosť, myslel som na plážového inžiniera) má hnala neustále dopredu. Cítil som, že z týždňa na týždeň sa to zlepšuje. No a prvý výlet s mojím synom na klasickom bicykli bol toho dôkazom. Môj fešák deväťročný sa nenechal zahanbiť, je trénovaný futbalista a tak to vo vinohradoch a v lese aj vyzeralo. Ale tak zase, som z kategórie „otec rozumný“ a tak som ho nechal, nech je prvý… Na čo on, ako dieťa kategórie „dieťa víťazne vždy a všade“ mi to dal patrične pocítiť. Čo by sme však pre svoje deti neurobili.
No a prišiel ďalší slnečný víkend. Moji synovia mi dali košom. Jeden mal majstrovský zápas a narodeninovú oslavu a druhý sa necítil celkom dobre a tak dostal „povolenie“ užiť si online hry so spolužiakmi. Neostávalo mi teda iné, len sa vybrať do lesa sám. Tak a to bola ťažké.. Hoci na konci je to vždy to super! 🙂 Veľmi som si to užíval:
Vystrojil som sa, nastajloval (mám na mysli „spoďare s výstelkou“) a vyrazil som. Môžem vám povedať, že to bolo niečo. Už som pomaly aj zabudol, aké to je príjemné, keď idete do kopca na ebajku bez toho aby ste trpeli, že šliapete do pedálov. Dostal som sa do lesa na klasické úzke cyklistické cestičky. Išiel som hore kopcom, dole kopcom a priznávam niekedy mi bolo celkom úzko. Hlavne, keď tam boli kamene v kombinácii s konármi a na jednej strane zráz a na druhej svah. Ale to je len o zvyku a o tom, že treba mať niečo odjazdené, aby ste znovu dostal istotu do rúk.
S pribúdajúcimi kilometrami sa to zlepšovalo. Nedá mi… mal som možnosť porovnať jazdu a istotu jazdy na klasickom bicykli a ebajku. Normálny bicykel vám neodpustí nič a trestá. Mám na mysli každú jazdeckú chybu, či už zle preradenie, alebo akékoľvek zaváhanie. V lepšom prípade len zosadnete, v horšom sa váľate na zemi. Nebudem teraz rozoberať moje pády a vystúpenie z bicykla, aby ste sa mi nesmiali, keď ma stretnete v lese. Naproti tomu, ebajk je k vám oveľa „blahosklonnejší“, tiež vám toho až tak veľa neodpustí, ale je v stave vás potiahnuť, ak zaváhate, nestihnete preradiť, keď sa dostanete na zhluk kameňov, koreňov. Stačí ak podržíte pevne riadidla a v nízkej rýchlosti vás cez náročný úsek prevezie. Tiež to však chvíľku trvá, respektíve niekoľko kilometrov, kým to dostanete do rúk. Ale potom to stojí za to. No a cesta do kopca, to si ja najviac užívam. Možno nie až tak tie závistlivé pohľady upotených a z posledných síl šliapajúcich ľudí do pedálov, ale to, že mám z bicyklovania radosť. Navyše keď boli, tak ako teraz, cyklotrasy príjemné mäkké, nebolo blato, ani to nebolo vyslovene tvrdé, suché. Potom je to už len na vás, aby ste sa trafili tam kam sa chcete dostať, čo nebolo pre mňa vždy najjednoduchšie. Tabule na veľkých rázcestiach síce boli, ale na tých menších nie. V konečnom dôsledku mi to až tak nevadilo, bol som na ebajku a tak, keď sa mi cesta nevidela, nebol problém vrátiť sa a bolo mi jedno, či je to hore, alebo dole kopcom.
Nedá mi ešte zopár postrehov.
Ten prvý, ohľaduplnosť. Mám pocit, že peší turisti na lesných cestičkách, či už sú, alebo nie sú cyklistické, sa chovajú doslova ako neohrozený druh, na ktorý musia všetci dávať pozor. Či už zakričíte, „pozor sprava“, alebo „zľava“, jednoducho vás ignorujú, až na pár jedincov. Čo ma úplne dorazilo, bola rodinka „úžasných“, kde maminka vysypávala svojmu asi 11 ročnému synkovi kamienky z tenisky v strede chodníka a druhý vydarený synček, o niečo starší stál v jednej rovine s nimi a otecko v podstate tiež. Nebudem písať, ako som si v duchu uľavoval keď som ich obiehal cez zráz medzi stromami. No a o tom ako sa chovajú ľudia na CESTE, na „železnej“ asi tiež veľa netreba. Nechápem to….
Ten druhý, oblečenie. Pokiaľ môžete, dajte si také nohavice, alebo legíny, alebo nohavice na traky aby vám nepadali. Keď sa mne moje erotické legíny, v ktorých som vyzeral všeliako, len nie ako chlap, posúvali stále nižšie a nižšie a mal som hole kríže je jedna vec. Ale to, že som si ich musel stále vyťahovť jednou rukou, hoci by som mal držať riadidlá, je druhá. Koledoval som si o pád z vlastnej hlúposti. Síce som potom objavil na legínach šnúrku a tá sa dala zaviazať. Po nejakej chvíli však cítite, ako za vám zarezáva do brucha a to teda tiež nie je príjemné. Tak som konečne pochopil, prečo sú cyklistické nohavice na traky, v blízkej dobe si ich určite zadovážim.
Ak to celé zhrniem, svoj prvý jarný výjazd na ebajku som si naozaj užil, aj keď som bol sám a nebyť nepríjemných skúsenosti s pešími turistami, bolo by to dokonalé a viete prečo? Prišiel som domov a večer ma ešte zavolali zahrať si môj obľúbený basketbal a ja som to v pohode zvládol. Bol som po popoludňajšej jazde na ebajku akurát dobre zahriaty a o tom to je. Preto máme tak radi ebajk. Nevadí nám, že sme niekoľko hodín v jeho sedle, keď prídeme domov, všetci sme ešte v pohode a „použiteľní“ na všeličo 😉
