Mám 73 rokov a celý doterajší život som mal rád šport v rôznych jeho podobách. Ako mladý som aktívne hrával futbal, hokej a poškuloval som po tenise. Ako plynul život prichádzali rôzne povinnosti a aktívne športovanie postupne odchádzalo do úzadia. Nie, že by ma šport menej zaujímal, ale počas dňa ho nahradili pracovné povinnosti a aktivity okolo rodiny a domu. Šport ostal tak povediac v hlave a v správach.
K športovaniu som sa paradoxom opäť dostal až v dôchodkovom veku a to postupne.
Mojou druhou veľkou láskou je zbieranie hríbov.
Táto vášeň sa mohla naplno rozvinúť po odchode na dôchodok. Zrazu som získal priestor a začal si ho vypĺňať. Najskôr vychádzkami a neskôr výjazdami na bicykli na okolité lúky a do susedných hôr. Týmto nenápadným spôsobom sa bicykel začal u mňa čoraz viac využívať. Najprv na hríby, ale čím ďalej tým viac sadám na môjho dvojkolesového koňa a poď ho sa previesť. Dokonca na narodeniny som dostal cyklotrenažér, na ktorom len počas zimy najazdím aj 2000 km. Ostatnú časť roka som skoro každý deň, keď sa dá jazdiť v sedle. Niekedy na hríboch alebo len tak. Čo však som mal problém, bolo zohnať niekoho do tandemu, niekoho, kto by si bol išiel zajazdiť so mnou. Predsa len, aj keď sa snažím , vek zoberie čo to z výkonnosti a sparing partnerov z radov rovesníkov už hľadáte ťažko. Zmena nastala od kedy mám k dispozícii aj elektrobicykel. Pre mňa je to športové náradie, ktoré perfektne dorovnáva rozdiely. Dnes nemám problém ísť na výlet s dorastajúcim vnukom rovnako ako s človekom o 30 rokov mladším, ba dokonca, keď chcem, tak mu naložím v akomkoľvek stupáku.
Neznamená to však, že by som opustil môj starý bicykel. S tým sa naďalej vyvážame na naše osamelé spanilé jazdy, predsa tvoríme nerozlučnú dvojicu. Avšak, i on pochopil, že pokrok sa nedá zastaviť a toleruje mi, keď na skupinové výjazdy vytlačím z garáže jeho nového elektrického kamaráta.
